S manželkou sme veriaci a svoju vieru sme si nosili so sebou aj všade po svete. Nikdy sme ju neprezentovali okázalo, ale ani ju neskrývame. Moja osobná skúsenosť a služobná kariéra ma zaviedli do rôznych kútov sveta a naučili ma tolerancii a rešpektu. Bola to nevyhnutnosť v mojom povolaní a pri plnení úloh v zahraničí či dokonca v bojovej misii v nábožensky a kultúrne úplne inom prostredí.
Viera nie je pre nás veriacich len o našom hlboko intímnom a osobnom vzťahu k Bohu, ale aj o stretávaní sa v našom spoločenstve, v našej komunite. Všade, kde sme dočasne žili a kde bola možnosť, sme si našli cestu medzi spoluveriacich. A ich komunita nás prijala a vtiahla medzi seba.
Najviac sme to cítili v Poľsku, kde sme žili tri roky. Cirkev a náboženské komunity tam majú výnimočné postavenie a spájajú spoločnosť. Keď som nastúpil do funkcie spojeneckého veliteľa v poľskej Bydhošti, bol práve blahorečený Ján Pavol II. Na námestí v Bydhošti bola veľká ďakovná omša, celebroval ju kujavsko-pomoranský biskup Jan Tyrawa.
Hoci sme tam išli s manželkou viac ako súkromné osoby než ako protokolárni hostia, miestni nás veľmi rýchlo zaregistrovali. A tak sme skončili ako ad hoc pozvaní hostia na obede s biskupom Tyrawom a diecéznym kňazským zborom. Osobne nás miestny vikár prišiel do hľadiska na námestí po skončení omše pozvať. Bola to pre nás veľká česť a najviac sa mi páčila ich srdečnosť a spontánnosť, ktorá nasledovala.
Tak sme sa začali integrovať skôr, než som vôbec stihol cez svoj protokol zorganizovať oficiálne návštevy u predstaviteľov miestnych cirkví pôsobiacich v regióne. To bola viac-menej povinná jazda pre vrcholového predstaviteľa NATO v krajine. Spontánne sme prejavili rešpekt a získali sme nielen oficiálny kontakt, ale hlavne nových priateľov.
Podobne tomu bolo aj v obci Niemcz, satelitnej obci pri meste Bydhošť, kde sme bývali. Pekne sme si v kostole sadli do zadných lavíc, držali nízky profil, než si nás všimol miestny farár Mirek. Niemcz bola síce menšia ako Dunajská Lužná, ale mala podobný osud – rýchlo sa rozvíjajúca satelitná obec na periférii 400-tisícového mesta Bydhošť.
Starousadlíci si len ťažko zvykali na prílev množstva nových obyvateľov, často zámožnejších, ktorí si vo veľkom začali v obci stavať svoje okázalé domy. Bola to práve miestna kresťanská komunita a farár Mirek, ktorí stáli v čele stmeľovania rýchlo rastúcej obce.
Pozvali nás do svojich farských aktivít aj do svojej komunity. Dalo mi to veľa cenných skúseností. Miestna farská rada bola skutočne reprezentatívna, boli v nej zástupcovia všetkých častí obce, spoločenských a sociálnych vrstiev.
Okrem klasických farských záležitostí sa zaujímali o rozvoj obce a starali sa oň. V žiadnom prípade to nebola konkurencia starostovi a miestnemu zastupiteľstvu. Skôr naopak, venovali sa prirodzeným aktivitám, ktoré spájali ľudí. Napríklad organizovali miestny festival, niečo na štýl našich dní obce, a ďalšie aktivity.
Farár Mirek mohol ísť tam a robiť to, čo by oficiálny predstaviteľ obce nemohol. Dokázal prirodzene presvedčiť bohatých farníkov, často majiteľov úspešných firiem v meste Bydhošť, aby zasponzorovali program a atrakcie, dali do symbolickej tomboly hodnotné ceny, ktorým sa potešili hlavne deti zo sociálne slabších rodín. Obec sa začala spájať.
Pre mňa bolo zaujímavé aj to, že sa tam nikdy neriešila politika, iba ak žartom. Vo farskej rade boli zastúpení veriaci prakticky zo všetkých hlavných politických prúdov. Tu som najvýraznejšie videl, že apolitickosť farskej komunity je spôsob, ako chrániť jej duchovnú integritu, dôveru a univerzálnosť.
Podľa mňa farnosť má byť priestorom, kde sa ľudia stretávajú bez ohľadu na politické presvedčenie a kde sa hodnoty neživia politickým bojom, ale ľudskosťou, službou a dialógom. Jej sila spočíva v tom, že nepatrí žiadnej strane ani hnutiu – patrí ľuďom.
Politická rozmanitosť je prirodzená. V každej farnosti žijú ľudia s rôznymi názormi. Apolitickosť je spôsob, ako chrániť ich vzájomnú úctu. Farnosť má byť miestom, kde sa človek nemusí báť, že jeho politický názor ovplyvní to, ako je prijatý.
V pluralitnej spoločnosti je apolitickosť farskej komunity predpokladom jej otvorenosti, dôveryhodnosti a schopnosti spájať. Hoci som aktívny kresťan katolík, verím, že tak, ako sme tolerantní medzi sebou v rámci svojej komunity, musíme byť tolerantní aj k ostatným cirkvám a všetkým obyvateľom obce.
Dunajská Lužná je doslova laboratórium pre spájanie sa a vzájomný rešpekt. Veď tu máme výraznú komunitu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, ktorej korene siahajú aj k presídlencom z regiónu spojeného s Milanom Rastislavom Štefánikom. Dnes je Dunajská Lužná domovom ľudí z celého Slovenska aj zo zahraničia. Práve táto rôznorodosť je podľa mňa jednou z vecí, ktoré robia našu obec zaujímavou a zároveň nás učia vzájomnému rešpektu.
Páči sa nám v Dunajskej Lužnej. Sme hrdí na svoju katolícku komunitu, sme hrdí na náš Chrámový zbor Madony Žitného ostrova. Ešte stále sa s touto komunitou zžívame a postupne ju spoznávame.
Želám si, aby naše náboženské komunity, katolícka a evanjelická, boli duchovným centrom, miestom, kde sa človek učí žiť hodnoty, nielen ich počúvať. Aby boli bezpečným prístavom, miestom, kde sa dá prísť s radosťou aj s problémom nielen pre svojich veriacich, ale pre všetkých obyvateľov.
Čo by som robil ako starosta vo vzťahu ku komunitám vrátane náboženských?
Môj osobný kontext – predchádzajúci život v multikultúrnom a multireligióznom prostredí – je obrovská výhoda. Umožňuje mi vidieť našu farnosť a našu obec nie ako uzavretý klub, ale ako miesto, ktoré má byť tolerantné, rešpektujúce a prívetivé k vlastným obyvateľom a k širokému svetu.
Pavel Macko
